Korán súra Rod ´Imránův 3:33-68
33. Boh si vyvolil Adama (z potomstva ktorého pochádza ľudstvo) a Noema a rodinu
Abrahámovu (z ktorej pochádza Ismail, Izák a proroci z ich potomstva; prorok Muhammad
pochádza z potomstva Ismaila) a rodinu Imránovu (z ktorej pochádza Ježiš) spomedzi ľudí
(v dobe, v ktorej žili), (3:33)
(3:33): Uvedení poslovia boli menovite spomenutí, pretože všetci ostatní poslovia a proroci
pochádzajú z ich potomstva a všetci títo poslovia pochádzajú od Adama (požehnanie Božie
a mier nech ho sprevádzajú). Boh, nad ktorým vyššieho niet, si týchto poslov vyvolil a vybral
spomedzi ľudí doby v ktorej žili, aby priniesli Jeho posolstvá ľuďom. Rodinou sa vo verši
myslia veriaci a dobrí ľudia z rodiny každého spomenutého posla a proroka.
34. Potomstvo pochádzajúce jedno z druhého (títo poslovia pochádzajú každý z potomstva
toho druhého a sú obdarení pobožnosťou, bohabojnosťou a cnostným správaním). A Boh
všetko počuje a všetko vie.
35. Hľa, keď Imránova žena povedala (spomeň im, Muhammad, príbeh o Imránovej žene -
volala sa Hinna Bint Fáqúd, keď povedala): „Pane môj, Tebe som prisľúbila, čo je v
mojom lone, aby bolo zasvätené Tvojim službám (aby Ťa uctievalo, poslúchalo a slúžilo
Tvojej spokojnosti). Prijmi to odo mňa, veď Ty všetko počuješ (vypočuj moje prosby) a
všetko vieš (a vieš i to, čo v duši skrývam).“
36. Keď ju porodila (keď Imránova žena porodila dievčatko), povedala (smutným a
ospravedlňujúcim sa hlasom): „Pane môj, porodila som dieťatko ženského pohlavia (Ibn
Abbás, jeden z prorokových súčasníkov túto vetu komentoval, že v tom čase sa mohli
prisľúbiť do Božích služieb len novorodeniatka mužského pohlavia)“. A Boh lepšie vie (ako
ona), čo porodila (a k čomu si ju vyvolil). „Dieťatko mužského pohlavia (Imránova žena
pokračovala) nie je ako dieťatko ženského pohlavia (žena nemá výdrž v uctievaní a v
obsluhe Božieho chrámu tak ako muž) a nazvala som ju Marjam (Mária sa v arabskom
jazyku nazýva Marjam a znamená „pobožná, slúžiaca Bohu“). A dávam ju pod Tvoju
ochranu i jej potomstvo pred satanom vyvrhnutým“. (3:36)
(3:36): Marjam (Mária sa v arabskom jazyku nazýva Marjam a znamená „pobožná, slúžiaca
Bohu“
37. Jej Pán ju prijal (Máriu) dobrým prijatím a dal jej vyrásť rastom dobrým (Boh
Máriu prijal od jej matky a pripravil jej dobré a zbožné prostredie, v ktorom bola vychovaná)
a zveril ju Zachariášovi (Zachariášovi, ktorý bol známy svojou zbožnosťou a mravnosťou).
Vždy, keď k nej Zachariáš vošiel do mihrábu (mihráb je miesto určené na modlenie),
našiel u nej potravu. Povedal (a spýtal sa Márie): „Mária, odkiaľ to máš?!“ Povedala
(Mária): „Je to od Boha. Boh dáva tomu, komu chce, bez počítania (bezmedzne, bez toho,
aby počítal, čo a koľko dáva)“.
38. Tam (v mihrábe) Zachariáš poprosil Pána svojho. Povedal: „Pane môj, daj mi z moci
Tvojej potomstvo dobré. Ty veru prosby vypočuješ (a splníš)“.
39. I zavolali naňho (na Zachariáša) anjeli, keď stál a modlil sa v mihrábe (a povedali mu):
„Boh ti odkazuje radostnú zvesť o (synovi) Jánovi, ktorý uverí v slovo od Boha
pochádzajúce (v Ježiša, ktorý bude stvorený slovom „buď“) a bude (Ján) pánom (medzi
svojimi ľuďmi), odriekajúcim sa (bude sa zdržiavať radostí života pozemského, aby sa tak
držal toho, čo Ježiš hlásal) a (bude) prorokom patriacim medzi zbožných (ľudí).“
40. Povedal (Zachariáš sa spýtal, adresujúc svoje počudovanie Bohu): „Pane môj, ako by
som mohol mať syna, veď som už starý a moja žena je neplodná?“ Povedal (Boh): „Tak
(sa stane), Boh vykoná, čo (Sám) chce (čokoľvek by Boh rozhodol, že sa stane, to sa aj
skutočne stane)“.
41. Povedal (Zachariáš pokračujúc): „Pane môj, učiň mi znamenie (že moja žena porodí)“.
Povedal (Boh): „Tvojím znamením bude, že neprehovoríš s ľuďmi (s nikým) tri dni inak
než posunkami. A spomínaj si na Pána svojho veľa (často) a svedč o jedinečnosti Jeho
a že sa Mu nemá pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (a dosvedčuj, že Mu je vzdialené
všetko to, čo Mu je nepravdivo pripisované), rob tak večer i ráno“.
42. Hľa, anjeli povedali (Korán pokračuje ďalej a hovorí o Márii a Ježišovi): „Mária! Boh
si ťa vyvolil a očistil (učinil ťa zbožnou, dobrou, očistenou a poctivou ženou) a vyvolil si ťa
spomedzi žien tvorstva (v dobe, v ktorej si žila, aby si porodila dieťa bez otca a aby ste boli
obaja znamením Božej moci pre ľudí)“,
43. „Mária, buď Pánovi svojmu poslušná a klaňaj sa do polohy sužúdu (sužúd je poklona,
v ktorej sa človek pokloní, kľakne na kolená, nakloní trup a hlavu smerom k zemi a spojí čelo
a nos so zemou) a klaňaj sa (Bohu) do polohy rukúu s tými, ktorí sa (Mu) do polohy
rukúu klaňajú“.
44. Toto (táto správa o udalostiach okolo narodenia posla Ježiša) je zo správ toho, čo nie je
známe (ktoré nepoznáš a nemáš ako poznať), ktoré ti zvestujeme (Muhammad). Nebol si u
nich, keď vrhali svoje perá (ktorými písali alebo šípy, ktorými výber rozhodovali, ktoré mali
určiť), kto z nich sa ujme Márie a nebol si u nich, keď sa sporili. (3:44)
(3:44): Muhammad, toto je jedna zo správ, ktoré ti zvestujeme, ktoré si pred tým nepoznal.
Nebol si ani prítomný v čase, keď sa vrhali perá alebo šípy, aby určili, kto z vrhajúcich sa
ujme Márie a nebol si s nimi ani vtedy, keď sa sporili o to, kto sa o ňu bude starať a
vychovávať ju. Boh však určil, že výchova a starostlivosť o Máriu pripadne Zachariášovi.
45. Hľa, keď anjeli povedali: „Mária, Boh ti odkazuje radostnú zvesť o slove (zoslanom)
od Neho (o tom, že sa ti narodí syn), jeho meno bude Al-Mesih Ísa ibn Marjam (Mesiáš Ísa
syn Márie), bude mať vysoké postavenie (a bude ctihodný) v živote najnižšom
(pozemskom) i v živote poslednom (a večnom) a bude medzi priblíženými (bude patriť
medzi tých, ktorí budú k Bohu bližšie než iní)“,
46. „I prehovorí (Ježiš) k ľuďom z detského lôžka (z kolísky ako malé dieťa - pozri verše
19:27 až 34) i ako muž stredného veku. A bude patriť medzi zbožných (a dobrých ľudí)“.
47. Povedala (Mária a spýtala sa): „Pane môj, ako môžem mať dieťa a nedotkol sa ma
(pritom žiaden) človek?“ Povedal: „Tak (sa stane), Boh stvorí, čo chce. Keď rozhodne
o nejakej veci, tak jej (tejto veci) len povie: „Buď“ a (ona) je (stane sa)“.
48. „A naučí ho (Boh svojho posla Ježiša) Al Kitáb a múdrosť a Tóru a Evanjelium“,
(3:48)
(3:48): Slovo Al Kitáb v tomto verši islamskí učenci v mnohých výkladoch vysvetľujú ako
písanie. V slovníku arabského jazyka toto slovo má niekoľko významov: kniha, písať, osud,
človek, ktorý má poznanie.
49. „A učiní ho poslom k synom (k potomstvu proroka) Izraela (Jakuba, aby im oznámil):
Prišiel som k vám so znamením od Pána vášho (ktoré dosvedčí pravdivosť môjho posolstva
a ktoré spočíva v tom), že vytvorím (vyformujem) vám z hliny podobu vtáka, vdýchnem
doň a stane sa vtákom s Božím povolením a vyliečim slepých (ktorí sa ako slepí narodili) a
malomocných a oživím mŕtvych s Božím povolením a oznámim vám, čo jete (aký druh
jedla jete) a čo odkladáte (aké jedlo si odkladáte a skladujete na neskoršie časy) vo vašich
domoch (oznámil im veci, ktoré sa týkali ich súkromia). V tom je veru znamenie pre vás,
ak veríte“,
50. „A prišiel som (k vám) potvrdzujúc to, čo mám v rukách svojich (v prítomnosti) z
Tóry a aby som vám povolil niečo z toho, čo vám bolo zakázané (zrušil niektoré z
predošlých obmedzení a zákazov). A prišiel som k vám so znamením od Pána vášho. Tak
sa bojte Boha a poslúchnite ma“,
51. „Boh je (pokračuje Ježiš) mojím Pánom i vaším Pánom, tak Ho uctievajte. To je veru
cesta rovná (v arabskom jazyku sa používa pojem rovná cesta ako cesta, na ktorej nie sú
žiadne záhyby alebo vybočenia, čím sa rozumie správne usmernenie, správna cesta)“.
52. Keď ale Ísa (Ísa je jedno z mien Ježiša v Koráne) pocítil u nich odmietanie, povedal
(Ježiš): „Kto budú tí, ktorí mi pomôžu a podporia ma vo výzve k Bohu (kto ma bude
nasledovať po ceste, ktorú mi Boh určil)?“ Učenci povedali: „My pomôžeme vo výzve k
Bohu, uverili sme v Boha (a v to, s čím si k nám prišiel) a buď (Ježiš) svedkom toho, že
sme muslimovia (t.j. Bohu oddaní)“.
53. „Pane náš (učenci pokračovali), uverili sme v to, čo si zoslal dole a nasledovali sme
posla (Ježiša, ktorého si k nám s posolstvom poslal). Zapíš nás teda medzi svedkov (ktorí v
posolstvo, s ktorým Ježiš prišiel, uverili a ktorí ho nasledovali)“.
54. I strojili úklady, i Boh nástrahy nastražil. A Boh je ten najlepší, kto niečo nastraží
(ak sa niekoho rozhodne potrestať, tak niet toho, kto by to lepšie dokázal). (3:54)
(3:54): Keď sa v arabskom jazyku a v Koráne hovorí, že Boh strojí úklady alebo nastraží
nástrahy, myslí sa tým presný opak toho, ako keď povieme o človeku, že strojí úklady. Ide tu
o zvláštnosť arabského jazyka. V prípade, keď povieme, že Boh strojí úklady alebo nastraží
nástrahy, myslíme tým, že prekazil zlý čin, na ktorý sa niekto chystal a zlo, ktoré chcel, Boh
obrátil proti nemu samému, a tým ho zároveň aj potrestal.
55. Keď Boh (potom, ako zmaril ich úklady, ktoré voči jeho poslovi Ježišovi strojili)
povedal: „Ísa (Ježiš)! Vezmem ťa a vyzdvihnem k Sebe (do nebies) a očistím ťa od tých,
ktorí odmietli veriť a učiním tých, ktorí ťa nasledovali (vo výkladoch Koránu sa píše, že
slovom nasledovali sa tu myslí každý, kto uveril v Ježiša ako posla Božieho a v jeho
posolstvo v pôvodnej podobe), nad tými, ktorí odmietli veriť (učiním ich nad nimi), až do
dňa zmŕtvychvstania. Potom bude váš návrat ku Mne, kedy rozhodnem medzi vami o
tom, o čom ste sa sporili. (Islamskí učenci poslednú vetu komentovali v tom zmysle, že v
súdny deň Boh najspravodlivejší rozhodne o všetkom, o čom sa ľudia ohľadom Ježiša, jeho
posolstva a pôvodu v živote pozemskom sporili, rozhodne o tom, kto mal pravdu a kto nie)“
56. „Tých, ktorí odmietli veriť, podrobím trápeniu prísnemu v živote najnižšom
(pozemskom) i v živote poslednom (a večnom). A nebudú mať nikoho, kto by im pomohol
a podporil ich (a pred Bohom sa ich zastal)“,
57. „A tých, ktorí uverili a dobré skutky konali, tých (Boh) odmení náležitými odmenami
(za vernosť a dobré činy, ktoré v živote pozemskom konali). A Boh nemá rád krivdiacich
(každému spravodlivo odplatí to, čo mu patrí)“.
58. Toto (čo ti prednášame, Muhammad, v týchto veršoch) ti prednášame zo znamení a
múdreho pripomenutia (ktoré sme ľuďom a poslom pred tebou poslali a v ktorom sú
pravdivé správy a ponaučenie pre ľudí).
59. Ísov (Ježišov) príklad u Boha je podobný príkladu Adama (zrodenie Ježiša bez otca,
ktoré veľa ľudí spochybňuje, nie je pre Boha ničím novým alebo ťažkým, pretože tým istým
spôsobom, ako predtým stvoril Adama, stvoril i Ježiša). Stvoril ho (Ježiša) zo zeme (hliny) a
potom jej (tejto hline) povedal: „Buď (staň sa tým, čím sa máš stať)“ a ona je (stala sa a
takýmto spôsobom sa Adam i Ježiš zrodili).
60. Je to pravda od Pána tvojho (všetko spomenuté o Ježišovi), tak nepatri (Muhammad) k
tým, ktorí (o tom) pochybujú. (3:60)
(3:60): Adresátom je tu prorok Muhammad, ale z konštrukcie vety v arabskom jazyku
vyplýva, že je adresovaná všetkým ľuďom, a nie len prorokovi.
61. Kto by sa s tebou (Muhammad) o ňom (o Ježišovi, jeho pôvode a posolstve) sporil po
tom, ako sa ti dostalo (od Boha) poznania (o ňom), tak (mu) povedz: „Poďte, vyzveme
našich synov i vašich synov a naše ženy i vaše ženy a naše duše i vaše duše (sami seba) a
potom sa obrátime s našimi výzvami na Boha a budeme prosiť, aby Božie prekliatie
dopadlo na luhárov (na tých z nás, ktorí klamú)“. (3:61)
(3:61): S týmto veršom je vo výkladoch Koránu spojený aj príbeh, ktorý vysvetľuje, kedy a
pri akej príležitosti bol poslovi a prorokovi Muhammadovi verš zoslaný. Podstata príbehu,
ako ho uvádza Ibn Isháq a Ibn Kasír (dvaja z významnejších učencov), spočíva v tom, že
jedného dňa prišla k prorokovi Muhammadovi (požehnanie Božie a jeho milosť nech ho
sprevádzajú) delegácia zložená zo zástupcov kresťanov z Nažránu (oblasť na Arabskom
polostrove). Ich počet bol šesťdesiat a medzi nimi bolo štrnásť mužov, ktorí patrili k uznávaným osobnostiam tejto oblasti. Títo štrnásti aj o všetkých záležitostiach rozhodovali.
Traja z nich však mali rozhodujúce slovo. Boli to: Al Áqeb, ktorý bol ich vodcom, Al Sajjed,
ktorý bol najvzdelanejší spomedzi nich a Abú Hárisa Bin Alqama, ktorý bol ich biskupom.
Keď delegáti prišli do Mediny, vošli do mešity k prorokovi Muhammadovi práve vtedy, keď
vykonával popoludňajšiu modlitbu. Všetci boli vyobliekaní tak, že kto z muslimov ich toho
času videl, neskôr hovoril, že po nich nikdy nevidel takú delegáciu, akou bola ich. Keď prišli
do mešity, práve nastal čas, v ktorom sa títo kresťania modlili, a tak sa šli v priestore mešity
pomodliť. Prorok Muhammad povedal muslimom: „Nechajte ich (aby sa pomodlili)“.
Keď skončili, prorok sa prihovoril k trom z nich. Títo traja boli síce kresťania, ale i tak sa v
mnohých otázkach medzi sebou nezhodovali. Jeden z nich hovoril, že Ježiš je boh, druhý, že
je božím synom a tretí, že je súčasťou Svätej trojice. Skupina, ktorá tvrdila, že Ježiš je boh,
argumentovala tým, že oživoval mŕtvych, liečil slepých, malomocných a chorých ľudí,
hovoril ľuďom veci z ich súkromia, dokonca i také, ktoré sami nepoznali, modeloval hlinu do
podoby vtáka a keď dýchol do nej, ožila a stala sa skutočným vtákom. Tí, ktorí tvrdili, že
Ježiš je synom božím, argumentovali tým, že nemal otca a že rozprával už v kolíske, čo
žiaden človek predtým ešte nikdy neurobil. Tretia skupina tvrdila, že Ježiš je súčasťou Svätej
trojice preto, že Boh povedal: „Urobili sme, prikázali sme, stvorili sme, rozhodli sme“. Keby
bol Boh len jeden, povedal by iba: „Urobil som, prikázal som, stvoril som, rozhodol som“.
Ako odpoveď na všetky uvedené tvrdenia boli zoslané predchádzajúce verše. Keď to biskupi
počuli, prorok Muhammad im povedal: „Staňte sa muslimami (muslim znamená v arabskom
jazyku úplná oddanosť Bohu, ktorý je jediný a ktorý nemá žiadne deti ani spoločníkov)“.
Povedali: „My sme muslimovia“. Prorok povedal: „Vy nie ste muslimovia, tak sa nimi
staňte“. Povedali: „My sme boli muslimami ešte pred tebou“. Prorok povedal: „Klamete! Od
islamu vás delí vaše tvrdenie, že Boh má syna a vaše uctievanie kríža ..“ Kňazi povedali:
„Tak, kto je jeho (Ježiša) otcom, Muhammad?“ Prorok Muhammad im neodpovedal a vyčkal,
až mu Boh najvyšší (prostredníctvom anjela Gabriela) zošle odpoveď. Ako odpoveď boli
zoslané predchádzajúce verše tejto kapitoly a Boh najvyšší prikázal prorokovi, ak by odmietli
uznať za pravdu to, čo mu zoslal, aby ich vyzval priviesť svojich synov, manželky a samých
seba a aby sa všetci obrátili na Boha a žiadali, aby zoslal Svoje prekliatie na tých, ktorí tvrdia
nepravdu a klamstvo o Bohu a o jeho poslovi Ježišovi. Biskupi prorokovi odpovedali: „Aba
Al Qásem (bola to prezývka, ktorou bol prorok Muhammad známy), nechaj nás, aby sme sa
poradili a potom prídeme za tebou s odpoveďou na to, k čomu si nás vyzval“. Potom sa utiahli
a spýtali sa Al Áqeba (ktorého prezývka bola Ježišov služobník): „Ježišov služobník, čo
radíš?“ Povedal: „Prisahám na Boha, kresťania; viete, že Muhammad je poslaným prorokom a
oznámil vám rozhodujúcu správu o Ježišovi (o živote a posolstve ktorého sa sporíte). A viete
dobre, že keď sa ľudia, ktorí žili pred vami, pustili do sporu s prorokom a požiadali Boha, aby
zoslal svoje prekliatie na tých, ktorí klamú a pravdu popierajú, postihla ich kliatba, neostal
v nich žiaden dospelý človek a ani nevyrástlo žiadne ich dieťa (dospelí vymreli a deti
nedosiahli vek dospelosti). Bude to váš koniec, ak by ste tak urobili (t.j. ak by sa pustili spolu
s prorokom do preklínania). Ak ste sa rozhodli aj napriek tomu ostať na svojom náboženstve a
zotrvať na tom, čo tvrdíte, tak sa rozlúčte s vaším spoločníkom (teda s prorokom
Muhammadom) a vráťte sa do svojej krajiny.“ Biskupi sa potom vrátili za prorokom a
povedali mu: „Aba Al Qásem, rozhodli sme sa, že sa s tebou nepustíme do preklínania,
necháme ťa pri tvojom náboženstve a vrátime sa k nášmu náboženstvu, ale pošli s nami muža
spomedzi tvojich druhov, ktorý by mal tvoju dôveru, aby rozhodol medzi nami v
záležitostiach týkajúcich sa našich majetkov, o ktoré sme sa sporili, pretože ste si získali našu
priazeň“. Prorok Muhammad im povedal: „Príďte za mnou večer a pošlem s vami niekoho
silného a spravodlivého“. Neskôr, keď prorok s muslimami dokončil obedňajšiu modlitbu,
prebehol zrakom po modliacich sa a zazrel Abu Ubejdu Bin Al Žarráha. Vyzval ho a povedal
mu: „Choď s nimi a rozhodni medzi nimi spravodlivo o tom, o čom sa sporia.“
62. To (všetko, čo bolo povedané o Ježišovi) je veru príbeh pravdivý. A niet boha okrem
Boha (všetci ľudia a všetko tvorstvo má len jedného jediného Boha, vlastnosti ktorého sú
opísané v Koráne). A Boh, On je veru ten mocný, ktorý múdrosťou oplýva.
63. Ak by sa odvrátili (od toho, čo si im povedal), tak Boh dobre vie o tých, ktorí skazu
šíria.
64. Povedz (Muhammad, židom a kresťanom): „Ľudia Knihy (Korán používa na označenie
židov a kresťanov výraz „Ľudia Knihy“, pretože im boli predtým zoslané nebeské Knihy),
poďte k spravodlivému (striedmemu, rovnému a úplnému) slovu medzi nami a vami (o
tom), že nebudeme uctievať (nikoho a nič) iné ako Boha a že nebudeme k Nemu nič
pridružovať a že nik z nás si nebude z ostatných činiť pánov popri Bohu (budeme
uctievať len jedného jediného Boha, nebudeme nič, ani nikoho k nemu pridružovať a nikto z
nás stvorených si neurobí z nikoho iného pána mimo Boha a jediným naším Pánom bude Boh
Najvyšší).“ Ak by sa odvrátili, povedzte (muslimovia): „Buďte svedkami (toho), že sme
muslimovia (teda Bohu a len Jemu oddaní).“ (3:64)
(3:64): Vo štvrtej kapitole v Koráne nazvanej „Ženy“ je verš, ktorý hovorí: „Boh neodpustí to,
aby bolo k Nemu niečo pridružené, a odpustí mimo toho, komu chce (čo chce). A kto by k
Bohu pridružil, ten si vymyslel hriech obrovský“ (4:48). Ak spojíme oba posledné verše (t.j.
3:64 a 4:48), pochopíme, čo islam kresťanom odkazuje. V predchádzajúcich veršoch Boh
najvyšší v Koráne spomína celý príbeh narodenia Ježiša Krista, ako aj okolnosti, ktoré ho
sprevádzali, keď ho Boh zdvihol k Sebe a nedovolil, aby sa ho niekto v zlom dotkol. Tak sa v
Koráne vyvrátil akýkoľvek božský pôvod proroka Ježiša (požehnanie Božie a jeho mier nech
ho sprevádzajú) a potvrdilo sa jeho stvorenie bez otca ako znamenie pre ľudí o moci Boha
najvyššieho. Záver celého príbehu však spočíva v jednom verši, kde sa vlastne aj objasňuje
vzťah islamu k židovskému a kresťanskému náboženstvu (3:64).
Korán kresťanov a židov v prvom rade vyzýva k uznaniu a nasledovaniu islamu ako
záverečného nebeského posolstva, ktoré bolo ľuďom Bohom zoslané. Pokiaľ by však
islamské náboženstvo a jeho zásady nechceli dodržiavať, tak ich vyzýva k dodržaniu
základného princípu každého nebeského náboženstva, ktoré bolo doposiaľ Bohom zoslané, a
to uznanie a uctievanie Boha jedného jediného, ktorý nesplodil a nebol splodený a ktorému sa
nik nevyrovná v žiadnej vlastnosti alebo podobe. Aby bol uctievaný len Boh a aby ľudia k
nemu nič a nikoho nepridružovali, aby nepripisovali ľuďom také vlastnosti a schopnosti, ktoré
má výlučne Boh ako jediný Stvoriteľ.
Takže Boh najvyšší ponecháva kresťanom i židom slobodnú vôľu, či budú islamské
náboženstvo nasledovať, alebo nie. Ak by sa rozhodli ostať na svojom pôvodnom
náboženstve, tak ich vyzýva, tak ako vyzýva všetkých ľudí, k trom základným princípom,
ktorými sú:
1. Uctievanie jedného jediného Boha, ktorý stvoril všetko existujúce, ktorý nesplodil a nebol
splodený a ktorý má moc nad všetkým.
2. Odmietnutie akejkoľvek formy pridružovania k Bohu, ktorá sa prejavuje aj odmietnutím
akéhokoľvek tvrdenia o tom, že by niekto alebo niečo malo tú moc, aby pôsobilo ako
sprostredkovateľ medzi človekom a Bohom, pretože takýto vzťah človeka so svojím
Stvoriteľom má byť priamy a bezprostredný. Jedine poslovia a proroci mali v minulosti takúto
moc a to sa skončilo posledným a záverečným posolstvom, ktorým bolo posolstvo posla
Muhammada a zvestovanie Koránu.
3. Žiaden človek by nemal uctievať iného človeka alebo stvorenie a pripisovať mu
nadprirodzené vlastnosti hodné uctievania alebo svätosť.
Tieto tri princípy tvoria základ viery v posolstve islamu a ako nám o tom hovorí Korán, tvorili
i základ viery vo všetkých nebeských náboženstvách zoslaných predtým. Viera v Boha
znamená obrátiť sa k Bohu a pochopiť Jeho existenciu presne takú, aká v skutočnosti je, bez
toho, aby človek k takémuto chápaniu niečo pridával, zasahoval doň alebo ho skresľoval. To
bola i podstata a základ všetkých nebeských posolstiev, ktoré Boh najvyšší ľuďom predtým
zoslal. Boh nám ale ďalej vo verši 4:136 odkazuje, že čistá viera v Boha, tak ako ju Korán
prikazuje je základom všetkého, avšak na to, aby bola viera človeka úplná, musí veriť v Boha,
v Jeho anjelov, v Jeho Knihy, ktoré zoslal, v Jeho poslov, ktorých záverom bol posol
Muhammad a v to, že nastane Posledný deň, ktorý oznámi začatie udalosti zmŕtvychvstania a
súdneho dňa.
65. Ľudia Knihy! Prečo sa sporíte ohľadne Abraháma (židia tvrdili, že bol židom a
kresťania tvrdili, že bol kresťanom) a pritom Tóra a Evanjelium boli zoslané až po ňom
(po Abrahámovej smrti, ako by teda Abrahám mohol byť židom či kresťanom?). A či
nechápete (to, čo hovoríte)? (Nasledujúce verše hovoria o tom, čo Abrahám nasledoval.)
66. Hľa, sporili ste sa ohľadom toho, o čom máte poznanie (o skutočnostiach a
udalostiach, o ktorých ste mali jasné správy). Prečo sa ale sporíte o tom, o čom poznanie
nemáte (napríklad o tom, či bol Abrahám židom, alebo kresťanom)? A Boh (všetko) vie, a vy
neviete.
67. Abrahám nikdy nebol židom a ani kresťanom, ale bol Bohu verný (priklonený ku
skutočnej viere), bol muslimom (t.j. Bohu oddaný) a nepatril medzi tých, ktorí k Bohu
pridružovali. (3:67)
(3:67): V tomto verši Boh najvyšší Ľuďom Knihy objasňuje, akú vieru prorok Abrahám
vyznával. Abrahám nebol nikdy ani židom ani kresťanom, ale bol to človek so skutočnou a
inštinktívnou vierou, ktorú Boh do ľudí vložil, bol Bohu oddaný vo všetkom, čo mu Boh
uložil alebo prikázal a nepatril medzi tých, ktorí by k Bohu ako Jemu rovného niekoho alebo
niečo pridružovali.
68. Ľudia, ktorí si najviac zaslúžia Abraháma (majú nárok k nemu sa hlásiť), sú tí, ktorí
ho nasledovali (nasledovali to, v čo Abrahám skutočne veril v dobe, v ktorej žil) a tento
prorok (Muhammad) a tí, ktorí uverili (ktorí proroka Muhammada nasledovali a uverili v
Boha podobne ako v Neho veril i Abrahám). A Boh pomôže a podporí veriacich.
Žádné komentáře:
Okomentovat